Vegánstvo a anarchizmus

K písaniu tejto úvahy ma rozhýbalo prečítanie článku Veganství a anarchizmus: stejný boj? z poslednej A-Kontry. Článok ukazuje jednu možnú (provokatívnu) líniu uvažovania na základe princípov anarchistickej etiky. Bez toho, že by som chcel spochybňovať existenciu etického rozmeru anarchizmu, alebo napádať argumenty obhajujúce vegánstvo ako také, nevyhnutné spájanie vegánstva a anarchizmu považujem z niekoľkých príčin za demagogické.

Už samotný nosný argument článku, teda odmietnutie antropocentrizmu v prospech biocentrizmu, ktorý pripisuje všetkých životným formám rovnakú hodnotu, môže byť problematický. Ak človeku uprieme špecifické postavenie, ktoré mu dáva jeho schopnosť koncepčne a morálne myslieť a konať, odpílime si sami/-y konár pod racionálnymi nástrojmi, ktorými definujeme svoje zodpovedné či ohľaduplné správanie k zvieratám a prírode.

Je to práve táto schopnosť myslenia, pre ktorú sa človek ako pravdepodobne jediný tvor okrem iného začal zamýšľať nad etickými aspektami svojich stravovacích návykov a vyvinúť technológiu, ktorá ho nakoniec od živočíšnych produktov spravila reálne nezávislou (Pretože si nemyslím, že by ľudia v minulosti konzumovali produkty zo zvierat z maškrtnosti alebo ignorantstva). Ak rezignujeme na špecifické postavenie človeka a „zrovnoprávnime“ navzájom všetky živočíšne druhy, začneme sa zrazu zaplietať do rôznych paradoxov: dilema, či zachrániť nespočetné šimpanzy pred premnoženými moskytmi sa zrazu stáva neriešiteľnou, kedže oba druhy majú rovnakú „vnútornú hodnotu“ (jednoduchý príklad). Navyše okrem toho, že od biocentrizmu k sociálne darwinistickým konceptom (napríklad vulgárne malthuziánstvo, či nacizmus) môže viesť len malý krok, ktorý popisuje vo viacerých esejách Murray Bookchin, skutočné socioekonomické aspekty ovplyvňujúce ľudské správanie ostávajú odsunuté bokom. Myslím, že tu niekde nájdeme miesta, kde sa radikálne vegánstvo a anarchizmus rozchádzajú.

Čo znamená „byť vegánom“ v praxi?

Akými metódami sa snaží prekonať systém založený na využívaní zvierat? Namiesto robenia nejakej aktivity sa totiž vegánstvo zameriava skôr na nerobenie „niečoho“ - nekonzumovania produktov živočíšneho pôvodu. Je teda akousi hladovkou držanou na protest proti vykorisťovaniu zvierat. Hoci Houdy hovorí o vegánstve ako o priamej akcii, ide stále len o individuálny postoj (nálepku), ktorý hoci eticky motivovaný, slúži len na odlíšenie jedinca od „masy“. Teda symbolický postoj: „Som iný, teda lepší ako vy!“. Argumentovať tým, že nekonzumovanie živočíšnych výrobkov môže reálne znížiť utrpenie zvierat, znamená očakávať, že sa produkcia mäsa, syra a pod. bude znižovať na základe spotrebiteľského hnutia. Okrem toho živočíšne produkty, chýbajúce na našom jedálničku (šatníku, kozmetickej skrinke...) treba nahradiť – okrem sóje napríklad aj tropickým ovocím a dúfať, že sa ich dostupnosť na trhu bude postupne zlepšovať. Zaobstarávanie vegánskej stravy tak ostáva závislé na globálnom kapitalistickom trhu. Logika spotrebiteľského hnutia má jednoducho svoje limity - ostáva logikou klasického liberalizmu: dopyt riadi výrobu, a teda aj výroba bude tak etickou, ako bude etickým nákup spotrebiteľov. Takúto logiku by sme mohli prijať, keby anarchizmus nebol antikapitalistickým sociálnym hnutím. Politická ekonómia (kapitalistická), ktorá z najväčšej časti stojí za vykorisťovaním ľudí a prírody, tak nemôže stáť mimo našej kritiky.

 Áno, sú to spotrebitelia samotní, ktorí svojimi každodennými nákupnými preferenciami môžu „hlasovať“ za etickejší a humánnejší svet. Takto hlasovať ako ľudská bytosť s možnosťou klásť si otázky o etických aspektoch ale môžem, len ak mám možnosť skonzumovať istý tovar. Tento konzum je tým humanizmom tovaru (slová Guy Deborda), momentom, keď pre kapitalizmus prestávam byť ľudskou silou a začínam byť človekom. Za nekonečnou rozmanitosťou tovarov, medzi ktorými si môžeme vyberať, stojí železná uniformita: ide o komodity, ktoré môžu byť konzumované len tým, že ich zamením za univerzálnu komoditu – peniaze. A peniazmi disponuje len ten, kto úspešne zmení vlastnú kreatívnu činnosť na komoditu, a tú potom na peniaze. Pamätám si, aký šťastný bol jeden môj priateľ (stravujúci sa vegánsky niekoľko rokov), keď si našiel popri škole robotu dosť výnosnú na to, aby si konečne bude mohol zaplatiť plnohodnotnejšie jedlo. Takýto sociálny vzťah má svoje meno – kapitál. A práve jeho zničenie je cieľom anarchizmu.

 

Vegánstvo ale s anarchizmom totožné nie je

Je dôležité, aby sme o etike a vykorisťovaní zvierat nepremýšľali oddelene od sociálnych pojmov. Dôležitosť takéhoto uvažovania si uvedomíme, ak sa zamyslíme, či by sa ľudstvo stalo „etickejším“, keby väčšina obyvateľstva prešla hypoteticky na vegánsku stravu, ale obstarávala by si ju kapitalistickými metódami. Sú dnešné veľkochovy dehumanizovanými továrňami na mäso a mlieko, lebo sú bezcitní ľudia, ktorí si potom na tanier dajú ich produkty, alebo preto, lebo si to vyžaduje racionalizácia a rutina modernej výroby? A čo výroba potravy, hoci rastlinnej, jednako stále vyrábanej spôsobom orientovaným na zisk? Ak hovoríme o etických aspektoch, mali by sme hovoriť aj o podmienkach monokultúrnych intenzívnych fariem, v ktorých sa pestujú rôznymi pesticídmi/herbicídmi striekané plodiny, ktoré vegáni konzumujú, o ľuďoch a podmienkach, v akých na tých plantážach pracujú, aj o predajných sietiach, v ktorých ich nakupujú. Prechod na vegánsku stravu, zaobstarávanú na kapitalistickom trhu môže byť len skokom z blata do trocha prijateľnejšej kaluže. Samozrejme, týmto nechcem nabrať kurz smerom k nihilizmu, ktorým každé správanie ospravedlním tým, že „žijeme v kapitalizme“.

Môžeme ale z anarchistických pozícií tak nekompromisne odmietnuť konzumáciu živočíšnych produktov a stotožniť vegánstvo s anarchizmom? Trh nezaujímajú potreby ľudí (prírody a zvierat), ale najvyššie možné zhodnotenie kapitálu – najvyšší možný zisk. A tomu prispôsobuje aj výrobu a ceny. Preto aj keď sa v súčasnosti stáva súčasťou mainstreamového trendu, stále nie je plnohodnotná vegánska strava dostupná všade a každému (Sociálne slabší, ktorí si ju nemôžu dovoliť, alebo ľudia žijúci v regiónoch, kde by bez živočíšnych produktov zomreli od hladu. Takisto niekto nemôže byť vegán zo zdravotných dôvodov atď. atď.) a jej vzrastajúca popularita sa odvíja skôr od toho, že sa stala súčasťou habitusu stredných a vyšších vrstiev. Človek s bežnými prostriedkami sa často jednoducho nenaje. Vynášať súdy by teda bolo odtrhnuté od reality. Navyše aj keby teoreticky vegánska lobby dosiahla úspechy a dostupnosť vegánskej stravy sa zrazu dramaticky zvýšila, ale nezmenil by sa mechanizmus riadiaci výrobu, aj výroba a konzumácia iných druhov stravy, šatstva a iných komodít by pravdepodobne ostala eticky problematická kvôli vyššie spomenutým dôvodom. Samotné vegánstvo nekritizuje kapitalistickú ekonomiku ako takú.

 Ako som povedal v úvode, nemám v úmysle napádať samotné vegánstvo. Ide o individuálne etické rozhodnutie, ktoré sa určite s anarchizmom nevylučuje. Nie je ale s anarchizmom totožné. Aj anarchizmus by si mal klásť otázky etiky, ale špecifickým spôsobom. Odtrhnutý od svojich koreňov antikapitalistického sociálneho hnutia, reflexie triednej reality a podľa toho rozvíjaných vlastných stratégií subverzie stráca pôdu pod nohami. Stáva sa len triešťou rôznych (často úplne protichodných) anarchizmov, čím začína jeho koniec ako zmysluplného pojmu, respektíve splývanie s liberálne individualistickými (pravicovými) filozofiami.

D.N.

texty
ročník
číslo